Jednou z mojich top knižiek, ktoré som ku koncu roka čítal bola kniha Charlesa Duhigga, Chytreji, lépe, rychleji. Autor v nej pokrýva množstvo atraktívnych tém z oblastí ako je riadenie firiem, motivácia, osobný rozvoj, kritické myslenie a mnoho ďalších. Pre mňa je to kniha ku ktorej sa jednoznačne po čase ešte vrátim. A z ktorej si neustále požiačiavam nejaké tie múdra na svoje kurzy.
Jedna z vecí, ktoré ma veľmi zaujali je koncepcia mentálnych modelov. O čo v skratke ide? Mentálny model, ako už samotný názov napovedá, je mentálny konštrukt, ktorý popisuje nejakú realitu alebo skutočnost v ideálnom alebo optimálnom stave. Inými slovami je to tiež určitá naša predstava o tom, ako by veci mali vyzerať. Táto vnútorná predstava, idea, je niečo, s čím potom vieme skutočnosť porovnať a na základe rozdielov medzi mentálnym modelom a skutočnosťou vieme povedať, či je všetko v poriadku alebo je potrebné niečo urobiť, niečo zmeniť.
Duhigg popisuje veľmi dramatický príklad toho, ako práve znalosť, alebo prítomnosť mentálnych modelov má vyplyv na to, ako sa ľudia rozhodujú práve v kritických situáciách, kedy ide doslova o život (lekári, piloti). A tu vidím nesmierne praktické uplatnenie aj pre bežného človeka ktorý nerieši denno denne kritické (životu nebezpečné) situácie. V kritických situáciách, ktoré sú takmer štandardne stresové ide o to, že pokiaľ nemáme tréning, alebo nemáme v hlave vytvorený mentálny model zvládania danej konkrétnej situácie, tak máme tendenciu reagovať skratovo, nie racionálne, v krajnom prípade môžeme prepadnúť panike, ktorá danú situáciu môže ešte viac zhoršiť.
Uvediem veľmi jendoduchý príklad, ktorý ukazuje rozdiely v tom ako, situácia dopadne, pokiaľ ju máme premyslenú dopredu a máme vytvorený mentálny model a vtedy, keď to tak nie je.
Predstavte si že sa vám doma stane drobný úraz. Porežete sa. Nie je to nič vážne, ale predsa len to dosť krváca. V danej situácii môžu v princípe nastať dve varianty.
- Zľaknete sa. Viete, že to potrebuje okamžite obväz alebo náplasť. Bohužiaľ neviete presne, kde ich máte odložené. Bežíte najprv do kúpeľne, lebo viete, že tam ste sa pri holení naposledy tiež porezali a hľadáte niečo na zakrytie rany. Ak je niekto okolo vás, asi aj kričíte “kde je do pekla ten flaster”. Možno by sa dali použiť aj papierové obrúsky, ktoré ste včera kúpili, ale tiež neviete kde presne sú. Možno v obývačke na okne? Bežíte tam, krv vám kvapká z prsta. V obývačke nič. Napadne vás prst strčiť do úst, čo zamedzí kvapkaniu krvi na koberec, ale stále to potrbujete zaviazať…..
- V okamžiku, ako sa objaví krv, si uvedomíte, že to samo neprejde a potrebujete to niečím zaviazať. Viete presne kde máte flastre (červená magnetická spona na chladničke) a presne viete, kde máte obväzový materiál (páska a gáza je v skrinke na chodbe, druhá priehradka zospodu). Ak by nebolo svetlo, vedeli by ste tieto potreby nájsť aj poslepiačky. Siahnete po flastri na chladničke….
Okrem toho, čo by sme videli zvonku ako pozorovatelia /panika vs. pokoj/ je jedným z rozdielov v jednaní aj to, že človek č.2 nad situáciou, ktorá nastala, už uvažoval pred tým. Prehrával si v hlave možné scenáre toho, ako bude v danej situácii reagovať a jeho myseľ mala vytvorené záchytné body, o ktoré sa mohla oprieť. Mohli by sme tiež povedať, že človek č.2 si vytvoril pomerne jasný algoritmus krokov, ako bude postopovať, čo bude robiť, aké zdroje bude využívať a pod. A potom sa toho už len držal.
Pre rodiča malého dieťaťa (ako som ja) je napr. tento konkrétny mentálny model veľmi užitočný, pretože mi pomáha prekonať vystresovanosť, ktorá sa zákonite objaví, keď sa objaví krv (detské hry doma alebo aj vonku na ihrisku). Aplikovanie tohoto konceptu má ďalekosiahle praktické a pragmatické implikácie. Keď už sme pri tých deťoch, spomeniem vytvorenie mentálneho modelu s mojím synom, ktorý by sme mohli nazvať: ako sa zachovať v kritických situáciách (čo urobiť keď sa stratíš, utrpíš zranenie, dostaneš sa do nebezpečenstva.) Každý takýto možný scenár je podkladom pre vytvorenie mentálneho modelu, podľa ktorého bude syn reagovať (aspoň dúfam). Spoločne si teda prejdeme jednotlivé kroky, možnosť je aj so zatvorenými očami, čím sa vytvorí mentálny model zvládnutia danej situácie. Asi to prirodzene nebude 100% ale môže to zvýšiť šance na úspech a zdarné ukočenie celej situácie.
Ako to teda v pár krokoch aplikovať koncept mentálneho modelu?
- Predstave si situáciu, ktorá môže nastať. Začnite s niečím jednoduchým, napr. s porezaným prstom.
- Postupne si prechdzajte všetky konkrétne kroky, ktoré budete robiť. Čo urobíte ako prvé, ked si zarežete do prsta? Kam sa pozriete? Čo poviete? Kam pôjdu vaše prvé kroky?
- Modelujte danú situáciu na nečisto. Reálne sa pohybujte. Uchopujte predmety, interagujte s okolím. Berte to ako nácvik. Možno už tu počas nácvik zistíte, že niektoré predmety vám chýbajú, alebo sú priliš ďaleko. Urobte úpravu.
- Celú postupnosť si ešte raz predstavte len v hlave so zavretými očami.
- Z celou postupnosťou sa ešte v mysli hrajte, niekoľko krát si ju prehrajte v inom kontexte (čakáreň u lekára, cesta v mhd) Máte tam nejaké biele miesta alebo viete presne, kde budete, čo budete držať v ruke a ako budete reagovať? Ak áno, gratulujem, práve ste si úspešne vytvorili mentálny model zvládnutia porezaného prstu.
- Opakujte na iné situácie:)
Disclaimer: článok obsahuja affil link.
