Národ šťažovateľov

Pred istým časom sa mi dostala do ruky kniha Proč jsme takoví sráči, od Denisa Learyho. Okrem toho, že je to kniha s humorom miestami čiernym ako tá najtmavšia noc, je to aj kniha, ktorá sa priam brutálne obúva do našich predsudkov a spoločenských stereotypov. A také knihy mám rád. Je tam tiež jedna kapitola, kde Denis popisuje rozprávanie svojej starej mamy, o tom ako bol jej život ťažký. Rozprávanie, ktoré bolo naplnené nekonečnými tragédiami, smolami a nezdarom. Napriek tomu všetkému však jeho stará mama ostala pri zdravom rozume a všetko zlé, čo sa jej postavilo do cesty, zvládla. Keď som to čítal, porovnával som si život, aký žijem, so životom ktorým žili ľudia v minulosti. A musel som si priznať, že v mnohých veciach sa s mojimi predkami nemôžem porovnávať ani zďaleka. Asi na tomto mieste budem veľmi generalizovať, ale v myslím si, že v  porovnaní s nimi som hotový slaboch. Čím všetkým si ľudia kedysi museli prejsť, len aby prežili, je neporovnateľné s tým, ako žijeme dnes. Myslím si, že sme strašne rozmaznaní. Všetko máme hneď a v najlepšej kvalite. Sme zvyknutí na  to, že naše potreby sú uspokojované okamžite, bez ohľadu na dôsledky. Akonáhle nejde niečo podľa našich predstáv, tak sa sťažujeme, prskáme do celého sveta, na ľudí okolo nás, sme rozmrzelí a podráždení. Podobáme sa tak trochu na rozmaznané dieťa, ktoré si dupaním vynucuje, aby dostalo svoje hračky, bez ohľadu na okolnosti. Nepozeráme napravo ani naľavo, len si ideme za svojím. Koľko sťažností vyslovíme počas jedného dňa? Koľko ľudí “nakazíme” svojou rozmrzelosťou? Ako by to vyzeralo, keby sme sa zdržali? Keby sme si svoje sťažnosti nechali pre seba s uvedomením, že naše starosti (určite nie všetky, ale mnohé) sú úplne malicherné a nepodstatné. A hlavne, aby sme s nimi neotravovali naše okolie. Možno by sa nám žilo o trochu lepšie.