Mám rád filmy.Veľmi rád. Rád chodím do kina. Rád sa nechám zahaliť tou temnotou, ktorá mi umožní sa dokonale ponoriť do zážitku. Ale aj keď je pozeranie filmov úžasným časom, tak má jednu nevýhodu. Nie, nemyslím na to, že sa to stáva celkom finančne a časovo nákladné, ale skôr na to, čo sa deje potom. Po skončení predstavenia.

Keď opúšťam sálu, akoby som vstúpil do sveta, kde je všetko nejaké šedé, nevýrazné, potemnelé. Farby sú vyblednuté, zvuk už nie je 5 dimenzionálny, efekty žiadne. Proste tak trochu nuda. Trochu to pripomína ráno, keď sa budíte po fakt divokom večierku. Všetko je tak trochu zastreté a to nielen cez opar práve sa prebúdzajúcej opice. Večer to tu frčalo, všetko bolo akési výraznejšie,  človek si v takom okamžiku povie, prečo párty netrvajú večne?
A ono to tak jednoducho je. Vždy keď zažijeme niečo veľmi silné. Niečo, kde sa naše prežívanie dostane na vrchol, tak všetko to, čo príde potom, nám pripadá ako slabota v porovnaní  s tým čo sa dialo. Je to nevyhnutný proces, s ktorým sa  dá veľmi málo, ak niečo vôbec, urobiť.
Avšak existuje niekoľko stratégií, ako si s tým poradiť. Minimálne dve o ktorých viem.
  • Začnem tou najmenej vhodnou, ale zato často sa vyskytujúcou stratégiou, ktorú by som označil skratkou “kskv”. Alebo inak ,klin sa klinom vybíja.Veľa ľudí, akonáhle si všimnú, že obraz ani zvuk už nie je taký jasný, tak sa snažia čo najrýchlejšie, obrazne povedané, kúpiť nový televízor s aspoň stovkou uhlopriečkou. Tým sa však začína začarovaný kruh, kde sa jeden zážitok nahrádza ďalším, ale silnejším. A to naozaj nemusí skončit dobre. Naše telo ani naša myseľ nie je stavaná na neustále intenzifikovanie zážitkov a pocitov. V extrémnych prípadoch tento proces končí smrťou. O niečo ľahšia verzia je len závislosťou.
  • Druhá stratégia je decentnejšia a pre náš organizmus prijateľnejšia. Počkám. Časom sa naše vnímanie a pociťovanie opäť dostane na bežnú úroveň. Je to ako keď sa vraciate z diskotéky. Ste poriadne ohučaní, nepočujte si vlastné slovo, v ušiach vám píska, ale po čase sa dostanete do normálu a budete všetko počuť tak ako predtým. Dôležité je však vydržať. Dovoliť si oddýchnuť. Nehnať sa hneď za niečím novým a čerstvým. Nakoniec nie každý večer je štedrý a nie každý deň je nedeľa a niečo sa musí diať. Skutočným umením je prijať vo svojom živote aj istú šedivosť, bez ktorej by som si nikdy nemohol vychutnať žiarivé farby, ktoré určite prídu.Veď každý šedivý deň je krokom bližšie k tomu farebnému.
Tak nech vám tie dni pekne utekajú:)
A máte nejaké svoje stratégie na prežitie šedivých dní?

Creative Commons Licensephoto credit: Marko Milošević