Cez víkend bolo krásne počasie, a tak som sa s rodinkou vybral na malý výlet. V okolí Bratislavy je niekoľko lokalít, ktoré priťahujú návštevníkov betónovej džungle podobne ako med osy. Koliba, Železná studienka, alebo aj Devín. Ten patrí medzi moje obľúbené lokality a tak som aj tentokrát stavil na istotu. Samozrejme rátajúc, že tam bude kopa ľudí, ktorí sa taktiež nechajú vytiahnuť na slnko.
Ak sa chystáte na nejaké takéto miesto, tak je skoro jasné, že si tam budete chcieť niečo kúpiť a radostne tak podporíte slovenskú ekonomiku. Nie inak to bolo aj so mnou. Najprv sme sa zastavili na konci parkoviska, kde je aj detské ihrisko, na ktoré sa okamžite s veľkou radosťou vrhol náš synátor. Zaujal som polohu sediaceho rodiča a pozoroval okolie. Okrem iného som si nemohol nevšimnúť, že jedna reštaurácia priam praská vo švíkoch a ľudia si ani nemajú kde sadnúť a tak využívajú, ako ja, obrubníky a múriky. Zato druhá reštaurácia, hneď vedľa, vyzerala, akoby majiteľ ešte tvrdo spal zimným spánkom a dúfal,že jar nikdy nepríde. Zavreté dvere. Vtedy som si uvedomil, že tu niekto bohapustým spôsobom vyhadzuje peniaze von oknom. Veď čo je väčším blahom pre obchodníka ako keď sa k jeho stánku/prevádzke blíži hŕba kúpychtívých zákazníkov? Neviem, ale mne by niečo také znelo ako rajská hudba. Tu však niekto nechce moje peniaze. Nedá mi možnosť kúpiť si čo chcem alebo potrebujem. A pri tom by stačilo tak málo. Otvoriť dvere, rozložiť lavice, zastoknúť slnečníky a biznis by sa mohol točiť. Taká škoda. Keď som na to pozeral, až mi trhalo moje podnikateľské srdce , keď som videl ako sa tu mrhá s podnikateľskou príležitosťou. Mnohé firmy vyhadzujú ťažké peniaze za marketing, optimalizáciu firemnej stratégie a čo ja viem, čo ešte. Ale také jednoduché riešenie, ako je otvorenie krčmy v krásny slnečný deň podnikateľa nenapadne?
Smutné na tom bolo, že túto istú sitáciu som si počas našej prechádzky všimol ešte minimálne raz. Zase peniaze utekajúce dole vodu.
Tretie stretnutie s podnikateľskou krátkozrakosťou alebo možno lenivosťou, alebo neprezieravosťou, nás čakala na konci našej cesty. “Zaparkovali” sme v reštaurácii U srnčíka. Mali sme obrovské šťastie, že sa nám podarilo chytiť miesto zrovna vtedy, keď sa jedna dvojica od stola dvíhala. Potom som už len sedel, a zase videl zákazníkov, ktorí prišli, chceli minúť svoje peniaze ale proste si nemali kde sadnúť. Musím povedať, že tu už som veľmi veľa manévrovacieho priestoru na zlepšenie nevidel. Zase sme sa však stretli s obvyklými podozrivými, čo v tomto prípade bola pomalá obsluha. K dobru jej slúži to, že aj občasne uštipačné poznámky na jej rýchlosť, resp. pomalosť zvládali celkom s nadhľadom. Viem, že to nie je jednoduché obsluhovať narvaný hostinec, ale ak viem, že ma čaká nával a v tom peknom počasí sa to dalo očakávať, tak urýchlene nájdem posily.
Verím, že veľa ľudí by si radi len vypili jedno pivo a neobjednali si niečo na jedenie. Pre takého zákazníka by možno celkom stačila jedna malá rozkladacia stolička za 4,90, ktorá by sa dala umiestniť po obvode záhradnej reštauráce. A že by sa ich tam pár naozaj vošlo. Hneď by bolo o pár spokojných zákazníkov viac, nehovoriac o eurách v kase. Bol som prekvapený, keď som bol v Amsterdame, alebo aj v Paríži ako efektívne sa tam využíva každý štvrocový centimeter reštauračnej plochy.Občas mal človek pocit stiesnenosti, nezvyklý z našich pomerov, ale miesto si tam skoro vždy našiel.
Inak musím povedať, že reštaurácia ako taká sa mi páčila, menu bolo zaujímavé a keby som sa predtým doma nenatlačil špagetami, asi by som neodolal. Navyše tam bol aj detský kútik s trampolínou, čo je pre syna úplný jackpot.
Skrátka a dobre, niekedy by stačilo v biznise urobiť pár zmien, ktoré nemusia byť vôbec drahé a nemuseli by sme tu mať toľko horekujúcich podnikateľov. A spokojní by boli všetci. Zákazníci aj podnikatelia.
pic by: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Zum_Flaucher_Beer_Garden.jpg
