Možno nie vyložene nešťastný ale určite nespokojný. Minulý týždeň nám prišli namontovať vstavanú skriňu. Je to  jedna z posledných vecí, kroré sme chceli do bytu, aby sme konečne mali pocit, že už tam máme všetko hotové. Po namontovaní sme sa chvíľku kochali tým množstvom prázdneho priestoru, ktorý sa objavil v nových zásuvkách a poličkách. Ako si asi viete domyslieť, tento príjemný pocit netrval dlho. Prečo? Nuž väčšina ľudí si dáva montovať vstavné skrine okrem iného aj preto aby vytvorili nové úložné priestory, ktorých je samozrejme v bežnom panelákovom byte vždy nedostatok. Ale ako hovorí jedna z variácií Murphyho zákona, je jedno koľko úložného priestoru získate, vždy sa skôr alebo neskôr zaplní a vy budete musieť hľadať a vytvárať ďalšie priestory. Je to nikdy nekončiaci zápas a pokiaľ si náhodou dáte za cieľ tento boj vyhrať, budete potrebovať veľa sily, veľa vytrvalosti a odhodlania.

Po vychutnaní si úspechu prišla druhá fáza. Napĺňanie. A nosili sme a nosili a nosili veci snáď z celého bytu. Po istom čase som mal pocit, že niekde v našej obývačke ústi červia diera, ktorou k nám z neznámeho vesmíru prúdia kvantá vecí, predmetov, krabíc, šanónov,oblečenia a všetkého toho balastu, čo bežný človek zvykne mať v skrini.

Po nejakej dobe som si začal uvedomovať svoju rozladenosť a podráždenosť. Kde sa preboha toľko vecí v našom živote objavilo? Keď sme sa pred 3 rokami sťahovali z garzónky, tak sa všetok náš majetok zmestil do niekoľkých tašiek a 3 kusov nábytku. Všetko sme zvládliť odniesť v jednom aute. Kde sa toho toľko nabralo? Keď si niekedy predstavím, že sa budeme v budúcnosti niekde sťahovať, som zásadne proti aby som bol pri tom. Už celkom chápam keď sa hovorí, že radšej raz vyhorieť ako sa raz sťahovať.

Proste toho bolo akosi veľa. Jedinou cestou ako sa z toho dostať von, bolo radikálne sa zbavovať vecí, ktoré skutočne nie sú pre náš život dôležité. Musím povedať, že myšlienka minimalizmu mi bola sympatická už keď som bol v kláštore a mal som skutočne minimum vecí, ktoré som k životu potreboval. Šťastné to boli časy. A myslím, že aspoň časť z toho sa dá aplikovať aj v dnešnej dobe. O tom ako málo človek skutočne potrebuje som už písal. Naše presvedčenie o tom, čo všetko skutočne k životu potrebujeme si v mnohých ohľadoch žiada kritické preskúmanie. Preskúmanie, ktoré nebude podmienené uľpievaním na veciach a  spomienkach, ktoré sú na veci viazané.

Vo filme Malý Budhha prišli k známemu architektovi na náštevu tibetskí mnísi. Vyjadrili potešenie nad prázdnym priestorom (buddhisti majú všeobecne radosť  prázdnoty, nakoľko predstavuje bránu do Nirvány:)), ktorý sa v dome nachádzal. Žiadne police, takmer žiaden nábytok, len veľmi skromne, až minimalisticky zariadená obývačka. Od istého okamžiku sa pozerám na miesto kde žijem a neustále si kladiem otázku-čo tu je, je to tu nevyhnuté? Je to užitočjné? Je to krásne a pekné? Ak to nespĺňa jeden z týchto dvoch aspektov-funkčnosť alebo estetiku, začínam uvažovať nad tým, či to skutočne potrebujem. A v mnohých prípadoch prichádzam na to, že nie.

Každý predmet, ktorého sa zbavím, vytvára nové prázdne čisté miesto v mojej mysli. Mnoho únavy a vyčerpanosti, ktorú ľudia v dnešnom svete zažívajú je vytvorená práve mnohosťou, ktorej sa akosi nijako nevieme zbaviť. Veľa vecí, veľa informácií, veľa kontaktov. Málo ticha, málo spomalenia, málo rozjímania.

Minimalizmus je svojím spôsobom forma istého životného štýlu. Štýlu, ktorý je mi sympatický, už zo svojej podstaty, svojou jednoduchosťou, prostotou. A ako si žijem ten svoj život tak zisťujem, že jednoduchosť sa stáva ďalším určujúcim faktorom môjho žitia.

A ako ste na tom vy? Žijete jednoducho? Zbavujete sa vecí? Alebo myslíte, že veci sú pre život človeka dôležité?