Dávanie a branie. Strácanie a získavanie. Uľpievanie a sloboda. Tieto slová mi rezonujú v hlave vždy, keď sa s niekým bavím o biznise, o podnikaní. Mnoho ľudí má obľúbené porekadlo, ktoré hovorí, že nič nie je zadarmo. Vo všeobecnosti by som povedal, že sú veci v našom živote, ktoré sú zadarmo, a za ktoré neplatíme (zopár vás určite napadne), aspoň nie je finančnými prostriedkami. Keby som sa však na to pozrel na absolútne elementárnej úrovni, tak by som povedal, že vždy prebieha určitá výmena. Energia za energiu. Niečo za niečo.
Je to základné pravidlo votkané do pradiva nášho vesmíru. Energia je predsa nezničiteľná, len sa mení jej forma. A teda nie je možné aby sme niečo dali a aby sme niečo nedostali na oplátku, a dokonca aj vtedy, keď by sme nechceli. Tu ma napadá obľúbený tzv.karmický zákon. Keď urobíte ušľachtilý skutok, bez toho aby ste za to niečo očakávali, tak karmický zákon spôsobí, že sa vám to v budúcnosti nejakým spôsobom vráti, či už chcete alebo nie. Je to ako by ste vyhodili do vzduchu kameň, vráti sa k vám, pretože ho k tomu núti gravitačný zákon. Skrátka, nič neostane bez odozvy. Dobrej alebo zlej.
Ak uvažujem nad braním a dávaním, nedá mi aby som si nespomenul na svoje pôsobenie v buddhistickom kláštore. Zvlášť rannajšia pochôdzka za almužnou bola krásnym príkladom toho, ako ľudia v tejto kultúre vnímajú branie a dávanie. Každý mních, ktorý sa postavil pred bránu domu a chvíľku počkal, dostal do svojej misy jedlo, ktoré potom doniesol do kláštora a tam sa oň podelil s ostatnými. Dávanie bolo prirodzenosťou, ktorá vyvierala z viac ako 2500 ročnej tradície. Samozrejme, že aj v tomto prípade dávajúci dostáva niečo na oplátku, ale na spirituálnej úrovni. Tradícia hovorí, že mnich je pôdou, na ktorú keď padnú semienka štedrosti, tak prinesú najbohatšie plody. Preto ľudia veľmi rad obdarúvajú mníchov.
Akú formu má dávanie u nás? Veľmi často je spojené zo snahou sa revanšovať. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď sa toto očakávanie preklopí do akejsi povinnosti, tak už niečo nie je v poriadku. Akoby si nás dávajúci darom zaväzoval k tomu, že mu niečo v budúcnosti dáme. V takom prípade sa celý proces dávanie mení na vykalkulované plánovanie, čo komu dať a čo za to očakávať. Aj preto sa niet čo čudovať, keď chcete byť naozaj štedrý a dať niekomu niečo ozaj ušľachtilo, tak sa na druhej strane objavia vypovedané, alebo aj nevypovedané pochybnosti: ” čo ten druhý odo mňa za to bude chcieť? Kde je pes zakopaný? Nikto predsa nič nedáva zadarmo?” Prístup niečo za niečo je v nás tak hlboko zakorenený,že sa už na dávanie ani neviem pozrieť inak, bez toho aby v dávaní bola sledovaná nejaká skrytá agenda. A na druhú stranu, komplikuje to ešte fakt, že častokrát to je skutočne tak, že druhí od nás očakávajú reciprocitu. Mechanizmus, ktorý posiluje sám seba.
Dávanie je procesom, ktorý nás oslobodzuje od uľpievanie. To, že sme pripútaní k veciam alebo aj k ľudom, spôsobuje, že trpíme, keď sa podmienky zmenia, zrazu to čo bolo, už nie je, a my nie sme schopný prijať skutočnosť takú, aká je. Dávanie je činnosťou, ktorá našu myseľ pripravuje na stratu. Učí nás, aké je to mať menej než viac. Dáva nám pocit ľahkosti a slobody, pokiaľ sa naozaj do dávanie vieme ponoriť. A pri tom to naozaj nie je také ťažké. Môžeme dávať veľa a často.
Môžeme začať pri veciach, ku ktorým nie sme veľmi pripútaní.Možno aj u vás doma je kopec vecí, ktoré by ste mohli darovať. Knihy, šaty, elektroniku ktorú nepoužívate, predmety, ktoré vám ležia na poličkách ale už nič pre vás neznamenajú. Hovorí sa, že čo je odpadom pre jedného, stáva sa pokladom pre druhého. Nikdy neviete, čo z toho čo dávate, bude mať pre príjmateľa cenu.Vám vaše veci prídu ako celkom bezcenné ale pre niekoho môžu mať veľkú hodnotu.
A to nehovorím o dávaní v biznise. Už mnoho krát sa mi stalo, že som niečo dal zadarmo, a nejakým neočakávaným spôsobom sa mi to vrátilo. Verte, že to isté bude platiť aj pre vás. Prvým a najťažsím krokom je prekonať tú počiatočnú bariéru, ktorá mi pripmína malého chlapca držiaceho kŕčovito jeho autíčko a krčiaceho: “nedám!”. Ak dokážete tento kŕč prekonať, získate slobodu, voľnosť a možnosť aby do vášho života prúdili nové veci, ľudia, myšlienky a, samozrejme, aj peniaze:)
A ako vy trénujete svoju štedrosť?
photo credit: Powerhouse Museum
Veľmi pekný článok. Zdieľam rovnaký názor 🙂
precital som si clanok a hovorim si: ked si ludia zvyknu ze vela davam tak to odo mna budu vyzadovat casom aj ked zrovna nic nebudem chciet dat :). A budem lakomec 🙂
isiel som domov z prace autobusom, vystupoval som a vidim ako nejaka pani uteka na tento autobus cez “pol” ulice, aj ked je jasne ze na nu nepocka a nemoze ho stihnut. spomenul som si na tento clanok a uvedomil som si ze to nie je iba o davani hmotnych veci, ale aj “davani” dobrych skutkov. Pani mozno isla z prace, mozno sa ponahlala domov za detmi, nezaujima ma to, jednoducho sa ponahlala aj ked nemala sancu stihnut. Ked som ju zbadal, ostal som stat vo dverach. autobus zvonil, ludia zazerali, uz som cakal ze ma privru dvere a pojdem dalsiu zastavku autobusom iba “na pol” (aspon by som nemohol dostat pokutu). Cakal som tam kym pani nedobehla. Podakovala mi a nastupila. Mal som zo seba dobry pocit 🙂 ale zaroven o nic neslo malinko som pomohol.predsa o dalsich 10-15 min ide autobus dalsi.
Dnes rano som siel do prace autobusom. Ked som prisiel do prace a vykladal si na stol veci z vreciek (vzdym mam tri veci-kluce, mobil, penazenka). No mobil nikde. Zabudol som ho doma? volam bratovi a nevedel ho nikde najst. Ukradli mi ho? pochybujem, to by bola posledna moznost. Zeby mi vypadol v autobuse?Volam si na mobil, zvoni.usudil som ze ho nikto zly nenasiel, pretoze by ho zrejme hned vypol aby sa nedal vystopovat (vraj sa to da, neviem). Asi bude este v autobuse, mal som vypnute zvonenie, mozno zapadol vzadu medzi sedadla. Volal som do dopravneho podniku, kde bol pan ktoremu som sa dovolal velmi ochotný. povedal som mu cas a linku. nasiel autobus a zistoval info. o par minut mi vola ze bohuzial, nic sa nenaslo. zistil som ze som mu dal zly cas (sekol som sa o hodinu v tom “strese”). Hovori mi, nevadi, skontrolujem aj tento cas. znova nic. Co uz, idem si zablokovat kartu aspon.
No v tom momente mi zvoni telefon. Dobry den, komu som sa dovolal? (iskricka nadeje) Dobry den, ja sa volam riso, prosim povedzte ze mi volate lebo ste nasli telefon :D. No jasne, nasla ho moja priatelka, pozna ta z videnia. Videla ako ti vypadol telefon tak ti ho vzala. mozeme sa vecer stretnut? donesieme ti ho….. a dohodli sme sa.Este som zavolal tomu panovi do dpb ze sa nasiel, a je mi luto ze som ho obtazoval. (jeho oddelenie totiz taketo veci na starosti vobec nema)
ked som zlozil, rozmyslal som nad tym ako je mozne ze mam take stastie. zeby to suviselo s predoslym dnom? Mozno nie, kazdopadne je to celkom prijemna zhoda naslednych okolnosti. Clanok-mala pomoc odo mna-velka pomoc mne!
zaujimalo by ma ako to pojde dalej :), pretoze: pomozes malo, ale nejaky sposobom sa ti to vrati 2x viac, v mojom pripade viackrat viac 🙂
Napísal si úžasnú story, ktorá je pre mňa úžasná hneď z niekoľkých dôvodo.Prvý-prečo vlastne píšem tento blog? Preto aby som inšpiroval ľudí k zmene,a tá sa deje presne vtedy,keď si v určitom kritickom okamžiku spomenieme, že sme niekde niečo čítali,videli,počuli a možno by sme sa chceli podľa toho zachovať a zachováme sa. A to si presne urobil aj ty…veľmi sa z toho teším.
Druhý dôvod je,že tvoj príbeh je pre mňa dôkazom o tom,že všetko sa nám raz vráti,či už v dobrom alebo zlom a tiež mi spätne pripomína aby som na to myslel,keď budem niečo robiť.
A tretí dôvod je,že si sa so svojím príbehom podelil a tak ním obohatil aj ostatných:)
Dakujem:)A prajem veľa podobných príbehov.
Zajímavé, ale například Anthony de Mello o tomto tématu mluví následovně: Jsou tři druhy sobectví: První je, když dělám potěšení sám sobě. Druhý druh je, když potěším někoho cizího a mám z toho dobrý pocit. Ten třetí je zároveň i tou nejhorší formou dobročinnosti – pokud děláme něco jen proto, abychom neměli špatný pocit. Takže jsme v tomto ohledu k sobě skutečně upřímní? Když uděláme něco dobrého, nemůžeme na to celý den zapomenout, vychvalujeme se kdoví jak nejsme svatí a tím spíš se nadřazujeme nad ostatní, kteří nejsou tak “dobrosrdeční” jako my. Dále Anthony de Mello uvádí, že nejryzejší způsob dobročinnosti je když, “Tvá levice neví co činí tvá pravice.”, aneb když si nejsme svých “dobrých” skutků vědomi, protože jsme příliš zaneprázdněni jejcih děláním 🙂 Třeba jsem to pochopil nebo interpretoval špatně, nicméně mou hlavní myšlenkou jest to, jestli jsme si skutečně vždy vědomi skutečných důvodů a motivací našeho konání.
Vnímam to tak,že robiť dobré skutky preto, aby sme sa nimi potom mohli chváliť a uspokojovať svoje svedomie asi nebude to pravé orechové. Ale zase na druhej strane-príjmateľa dobrého skutku pramálo zaujíma aké sú motívy konateľa skutku. Zo spirituálno duchovného hľadiska to nie je celkom “čisté”, ale niečo sa deje. Buddha o tejto témy (dána-darovanie) hovorí,že z karmického hľadiska, teda hľadiska následkov,ktoré budú nasledovať po dobrom skutku-je rozhodujúce: kto daruje,čo daruje, komu daruje.Čím vyššia kvalita každého faktora, tým vyššia “odmena”.
Myslím, že vedomie toho, že pomáham alebo dávam, je v poriadku-pokiaľ to ostane pri uvedomení prostého činu bez nabaľovania ega.
A samozrejme súhlasím s tým,že nie vždy sme si plne vedomí toho čo robíme a že je to priestor kde sa môžeme neustále zlepšovať.
To je môj pohľad na vec:)
Dobrý a zlí skutok neexistuje. Existuje len skutok. Ako vieš že je v súlade s univerzom? Tak že po vykonaní hneď zabudneš čo si robil. Nemáš pocit úspechu ani výčitky svedomia a ani nijako na to nemyslíš-nešpekuluješ o tom. Ten skutok môže byť hocičo, dokonca aj ničo také čo poburuje farizejskú spoločnosť. BODKA. Tak jednoduché to je. Robiť je to ale mnoho krát ťažké. Každé ego chce úspech.
Nesúhlasím celkom s názorom ( a myslím,že nebudem sám) že neexistuje dobrý a zlý čin. Ak sa aj chcem vyhnúť filozofickej kategórii dobra a zla, musím povedať,že určité moje činy sú dobré a v tomto prípade dobré znamená že prinášajú spokojnosť, pohodu, šťastie, vyrovnanosť a pod. a zlé sú zase tie, ktoré prinášajú v mojom prežívaní opak. Nejedná sa teda o filozofické ale o empirické kategórie. Príklad: ak som pažravý a chtivý v jedle a neviem kedy mám dosť, potom tento moj skutok prejdania mi spôsobí utrpenie (žlčníkový záchvat, prasknutý vred a pod.) Neviem posúdiť nakoľko je tento skutok v súlade s univerzom,ale v každom prípade je pre mňa zlý-pretože mi spôsobil utrpenie.Takto to vidím ja…..
Co je ale dobrý a co je zlý skutek? Pokud vás například někdo zraní citově, můžete se z toho poučit, a tím pádem toto utrpení využít a nedělat další chyby. Dobrý příběh na toto téma jest: “Byl jednou jeden farmář, který žil v horách. Byl to chudý muž, podobně jako ostatní farmáři, kteří žili v jeho sousedství. Ale díky houževnatosti a pracovitosti se mu podařilo koupit si koně. Radoval se z toho. Farmáři z okolí mu ale záviděli, přesto přišli a blahopřáli mu. Říkali mu: „Přejeme ti, abys měl s tímto koněm hodně štěstí.“ Ale on odpověděl: „Štěstí, neštěstí, kdo ví, co z toho bude.“
Čas plynul a stalo se, že kůň farmáři utekl. Byla to pro něho velká rána. Farmáři z okolí přišli za ním a říkali: „To je neštěstí.“ Ale farmář odpověděl: „Neštěstí, štěstí, kdo ví?!“
Po čase se koník vrátil. Ale ne sám, přivedl s sebou šest hříbat. A tak měl farmář najednou místo jednoho koně koní sedm. Sousedé za ním znovu přišli a znovu mu blahopřáli a říkali: „Máš štěstí.“ A farmář znovu odpověděl: „Štěstí, neštěstí, kdo ví?!“
Jednoho dne se farmářův syn pokusil osedlat jedno z hříbat, aby je zkrotil. Ale koník chlapce shodil, ten spadl na skálu a polámal si kosti. A opět přišli okolní farmáři a říkali: „Jaké neštěstí.“ A farmář znovu odvětil: „Štěstí, neštěstí, kdo ví?!“
V té době byla válka a všichni mladíci museli narukovat. Když ale přišli do farmářova domu vojáci, aby syna odvedli, viděli, že má polámané kosti, a na vojnu ho nevzali.
„Štěstí, neštěstí, kdo ví?!“”
Ten príbeh veľmi dobre poznám:) Odznie vždy, keď sa otvorí takáto téma. A poukazuje na určitú neutrálnosť skutkov samotných.Súhlasím s tým,že ak sa mi aj stane niečo “zlé” tak ma to môže posunúť dopredu, o tom žiadna pochybnosť. Načo som však chcel poukázať, je skôr interná,osobná stránka konania skutku. Ako som spomínal, nehovoril som o filozifických ale o empirických kategóriách. Teda zlé je to čo vedie k utrpeniu-a prežívam to ako utrpenie, dobré je to, čo vedie k pozitívnemu prežívaniu. Musím povedať,že v tejto kategorizácii si pomáhama Buddhovou abhidhammou…
A taktiež to,že si myslím,že dobré skutky (teda tie kde je nám aspoň trochu zjavné,že niekomu pomôžu) by mali konanané aj keď ich zámer nie je celkom čistý.
Uvedomujem si, že v tejto téme sme sa dostali na pomerne tenký filozofický ľad, kde málo čo je jednoznačne čierne a biele. A mnoho vecí je otázkou názoru, ktorý je ťažké dokázať….
Pekná téma.. Ja osobne verím v nasledovné motto… “Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!” Existuje určité nastavenie dobra a zla. Nielen na základe empírie a osobného vnímania, ale na základe morálnych hodnôt, ktoré uznáva a akceptuje dnešná spoločnosť. Pri konaní “dobra”, resp. nekonaní “zla” je podľa mňa kľúčové, aby v súlade boli dve veci. Môj osobný pocit a zákon :o)
Určite je dobré, pokiaľ je naše vnútorné nastavenie a vonkajšie zákony v súlade, to si myslím,že je dosť jednoznačné…
Taktiež súhlasím s tým, že naše konanie, nech už viedlo k akémukoľvek výsledky, by malo byť pre nás ponaučením.Osobne s karmou nemám problém:) Vnímam ju skôr ako zákon akcie a reakcie, ktorý je platný v bežnom živote. Príklad: ukradnete v obchode tovar (akcia) chytia vás policajti (reakcia). V tomto prípade akcia a reakcia nie je predmetom viery/osudu/vyššej sily ale čistej empírie…
Čo sa týka tej nezištnosti.. Zrejme by bolo len ilúziou domnievať sa, že človek dokáže konať dobro bez toho, aby niečo očakával. Otázkou však zostáva, čo je tým očakávaním. Matiálne statky alebo len dobrý pocit? … :o)
pardon – materiálne statky – mala som na mysli 🙂 Téma osud a prelínanie energií… Karma… Neverím na podobné záležitosti. My ľudia máme väčšinou tendenciu hľadať súvislosti a prepojenia skutočností, čo sa udiali v minulosti. Keď nájdeme čo i len trochu možnú zhodu v následností času, hovoríme o vyššej sile, alebo osude. Mne osobne sa nepáči takýto spôsob uvažovania. Dejiny tvoríme my, tým akí sme. Žiadne znamenia a symboly. Len to, ako naše charaktery ovplyvňujú naše konanie. Empíria, osobné prežívanie – dôležité je zobrať si ponaučenie do budúcna.. Lets make things better – ako hovorí slogan obľúbenej holandskej značky elektroniky.
Dávanie v našich životoch krásne vystihuje jedno čínske príslovie, parafrázujem ale znie asi takto nejak : Trochu vône zostane na dlani ktorá ružu podala.
Veľmi pekné príslovie, a samozrejme taktiež veľmi pravdivé….