stonesDalo by sa povedať, že freelancerom som už viac ako 8 rokov. Pre tých, ktorým je tento pojem nie celkom  známy poviem, že freelancer  je človek,  ktorý nemá fixné zamestnanie. Možno by sme mohli povedať, že je niečo ako malý živnostník, ale to je pojem, ktorý nie celkom presne vyjadruje, čo to obnáša byť freelancerom. Byť freelancerom, je ,ako už samotný pojem naznačuje, predovšetkým o slobode. Byť sám sebe pánom, nemať pevnú pracovnú dobu, ak by som spomenul len niektoré pozitíva. Ale samozrejme nič nie je ideálne a aj vo freelancerovom živote sa objavia okamihy, kedy by si prial, aby mu za chrbtom stále  veľká korporácia, ktorá sa postará o jeho plat, o jeho dôchodok, o jeho stravné lístky a podobne.

Freelancer je človek, ktorý sa musí vysporiadať s tým, že v tomto svete nie je nič isté.  Že všetko sa v jedinom okamihu môže zmeniť. A to sa týka aj práce. V jednom okamihu mám stôl zavalený žiadosťami o spoluprácu a potom sú tu okamihy, kedy nevidím na koniec mesiaca a dúfam, že sa niečo stane. A s tým musím vedieť žiť. Musím brať v úvahu, že všetko plynie a každá istota je svojím spôsobom iluzórna. Ak taká situácia nastane, tak freelancer má dve možnosti. Buď bude prilepený na mailoch a bude čakať či sa predsa len nejaký klient nerozhýbe a nezavolá. Alebo pôjde niekam von a bude robiť to, prečo sa freelancerom stal. Bude vychutnávať život. Bude sa tešiť z pekného dňa. Sadne si niekde na kávu. Prečíta si fajn knihu. A nebude myslieť na to čo nie je a na to čo bolo, ale naplno sa ponorí do prítomného okamžiku. Pre toto preladanie je dôležitá predovšetkým jedna vec. Uvedomenie si, že moje myšlienkové pochody sa uberajú pre mňa neželaným smerom. Uvedomiť si, že v danom okamihu, kedy viem, že všetko bolo urobené tak ako malo byť, mi neostáva naozaj nič iné, ako len čakať. Ale pozor, nie je čakanie ako čakanie. Niektoré čakania môžu byť naplnené nervozitou, strachom, úzkosťu. A takým čakanim sa snažím všemožne vyhnúť, napríklad aj tým, že čakanie na novú zakázku, na nového klienta, vyplním niečom čo ma, naopak, napĺňa spokojnosťou a pohodou. A k tomu nie je treba veľa. Len si to uvedomiť-to je krok číslo jedna. A krok číslo dva? No predsa realizácia. Neostať sedieť doma, nepotápať sa v depresiách. Ísť niekam von a vychutnávať si to čakanie.Pretože, na druhú stranu, aj toto čakanie sa raz skončí a bola by ho škoda nevyužiť.

A ako je to s vami? Dokážete sa odpútať od toho, že vám na stole ležia nezaplatené účty a viete sa tešiť z maličkostí?
pošli na vybrali.sme.sk