Veru, nie je nad to, keď si človek poriadne zorganizuje svoj deň. Večer, najlepšie v nedeľu pred tým ako ide späť, si pripraví aspoň malý nástrel toho, čo sa bude v pondelok, alebo ostatné dnu diať, má nejaké položky v to- do listoch a vie, čo ho čaká. S pocitom určitej úľavy si takýto zodpovedný človek ľahne spať. Ráno sa však zobudí o 15 minút neskôr a začína sa divoký kolotoč. Nestíha sa, nestíha sa a ešte raz sa nestíha, všetko čo bolo starostlivo naplánované, sa rozsýpa ako domček z karát a nie je tej sily čo by to dala akosi naspäť dokopy. V tomto prípade je zjavné, že niekde sa stala chyba, niekde sa niečo opmenulo a ako to už býva, čo opomenieme, to sa nám vráti na tom mieste, kde to najmenej čakáme. Kde sa nám tu objavilo to biele miesto na mape denného time managemetntu? Kde sme na niečo zabudli? Odpoveď je vcelku jednoduchá  a prostá, nenechali sme si žiaden manévrovací priestor na nepredvídané a neočakávané udalosti.

Je naivný ten, kto si skutočne myslí, že to, čo si naplánoval pôjde presne tak ako to bolo naplánované. To sa udeje naozaj veľmi zriedka. Skôr sa nám bude stávať, že do našich plánov, ktoré tak dobre a upratane vyzerajú na papieri, sa dostane niečo, čo všetok ten poriadok riadne rozhádže, a je to skôr pravidlo než výnimka. Nehľadiac na všade prítomné Murphyho zákony, ktoré nám síce pripadajú smiešne, ale keď sa ukazuje ich platnosť, veru nám do smiechu nie je.

Veci a situácie sa okolo nás menia, niekedy viac než závratnou rýchlosťou. Nikdy nebudeme mať tú moc aby sme dokázali všetko tieto zmeny zahrnúť do nášho plánu, to sa nedá, ale čo sa dá, je počítať s tým, že určité percento našich plánov bude musieť byť svojím spôsobom nezachytených v presnom čase. To nám umožní vytvoriť si tzv: „časový buffer“, ktorý nám umožní zvládnuť všetky nepredvídané udalosti. Inými slovami, to čo si plánujeme, by sme si mali plánovať v pomere 60:20:20. 60% nášho času by malo byť naplánované, to sú tie udalosti kedy presne vieme čo budeme robiť a kedy to budemr robiť. 20% to sú činnosti, ktoré  by sme mohli označiť ako voľné aktivity, vieme že by sme ich mohli urobiť, ale nemusí to byť dnes, dokonca to nemusí byť ani v určitom konkrétnom čase, ale keď sa to urobí tak to bude fajn. Zvyšných 20% percent, to je presne ten časový buffer, vďaka ktorému sa nám podarí bez stresu a veľkého zhonu zvládnuť nepredvídané a neočakávané udalosti. Tohto nepriateľa nie je možné poraziť, dá sa len nájsť spôsob ako s ním vychádzať a keď sa to naučíte, už vás nikdy nezastihne nepripravených.

Apropo  pojmy ako nepredvídateľnosť, neistota, nejasnoť. To sú pojmy, okolo ktorých chodíme s určitým rešpektom, možno občas trochu aj s nevôľou. Je to logické. Žijeme v tzv. Newtonovskom vesmíre, kde všetko má svoju príčnu a dôsledok, a podľa tejo zákonitosti by sa všetko malo dať vypočítať a nemalo by na tomto svete byť nič neisté, nič nepredvídateľné  a nejasné. Ibaže náš svet sa nezmestí do škatuľky vedy, ktorá chce všetko spočítať a predvídať. Našťastie aj veda sa učí a začína pojmy ako nejednoznačnosť, nejasnosť, neistota používať nie v ich filozofických kategóriách ale skôr čisto vedeckých. To je zaujímavý odklon od tradičného ponímania sveta, ako mechanického strojčeka, kde sa všetko dalo vypočítať, skôr k pohľadu, ktorý svet vníma ako neustále plynúci tok udalostí, a pracuje skôr s pojmami možnosti a pravdepodobnosti, než istoty. Neistota teda nie je už len osobnou, subjektívnou charakterisitkou. Aj keď tu síce iné pohľady, tie vedecké, sú, predsa len nás bude zaujímať, ten náš, čisto osobný pohľad.  A z tohoto pohľadu je neistota tak trochu sviňa. Nemáme z nej dobrý pocit, zanecháva v nás pochybnosti, nedáva nám pevnú pôdu pod nohami, je to niečo, čo nemáme radi, občas sme z toho až zúfalí, pretože nevieme čoho sa máme chytiť. Naše prípravy nemôžu byť dokonalé, pretože sa všetko mení a nikdy sa nám nepodarí postihnúť všetky udalosti a faktory, ktoré budú dianie okolo nás ovplyvňovať. Preto sa napríklad rozličné nešťastia a tragédie budú neustále stávať, pretože svete sám o sebe je taký nepredvidateľný, že ani tie najdokonalejšie prípravy nedokážu zabrániť v tom, aby sa niečo stalo, proste sa to bude stávať i naďalej napriek všetkému úsiliu.

Život v neistote. Na jednej strane je to niečo čoho sa desíme, na strane druhej, keď to premyslíme do detailu, je to život, ktorý je svojím spôsobom slobodný. Ale ako to už býva, žiadne krajné polohy nie sú veľmi žiadané. Ale zauvažujem na okamih nad touto vecou: buddhistický mních, ktorý žije len prítomným okamžikom. Nezväzuje ho žiadna minulosť, netrápi sa nad budúcnosťou, neplánuje, nerobí si to-do listy. Jeho život nie je skokom medzi jednotlivými políčkami v kalendári, je to skôr plynutie rieky,  ktorá prirodzene kopíruje brehy. A tu pozor, napísal som kopíruje brehy rieky, nenapísal som vylieva sa z brehov, čo v tomto prípade znamená, že aj tento mních ma vo svojom živote určitú štruktúru, ktorou sa riadi ale  v porovnaní s nami by to ale vyzeralo akoby jeho život bol rieka vyliata z brehov. V porovnaní s nami je jeho „plánovanie“ na svetelné roky vzdielné nášmu klasickmému plánovaniu.

Nemá však zmysel porovnávať nerovanateľné, ide o to, z tejo predstavy si zobrať ono zakotvenie v prítomnosti, zameranie sa na prítomný okamžik. Veľa problémov v time management nie je spôsobených tým, že by sme nemali zvládnuté rozličné nástroje a paradigmy, ale skôr tým, že nedávame pozor na to, čo sa okolo nás deje, nie sme plne sústredení na naše činnosti. To potom vedie k tomu, že robíme zbytočné chyby, ktoré potom musíme naprávať a tým strácame zbytočne čas. A to nehovorím ešte o kvalite nášho života, pretože neustále prehrabávanie sa v spomienkach, alebo nekonečné plánovanie toho čo bude, nám znemožnuje to jediné, skutočné a rýdze. Žitie tu a teraz. A možno sa to bude niekomu zdať ako paradax, ale práve žitie tu a teraz má pozitívny dopad na vylepšovanie a postupné zvládanie nášho time managementu.