Pred nedávnom som robil školenie obchodníckych  zručností. Školenie malo rozsah 16 hodín. Keď sme sa bavili o tom, kedy skončíme v ten deň a potom aj ten nasledujúci, takmer celá skupiny sa zhodla na tom, že by sa chceli poponáhľať aby mohli skončiť skôr a ísť domov. Vraveli: “skráťme obed, skráťme prestávky, potiahnime do večera…” Na jednej strane je to klasická požiadavka takmer všetkých študentov-nadrobme si, aby sme mohli ísť skôr domov. Na strane druhej, zrovna učenie nepatrí medzi veci, ktoré sa dajú urýchliť, alebo stlačiť na menší časový úsek. A to bol aj môj argument, ktorý často používam- sú veci, ktoré sa urýchliť dajú, ale sú veci, ktoré nemá význam urýchlovať, pretože  to nijako nepomôže k tomu aby boli hotové. A ktorým viac svedčí pomalosť.

Žiaľ, toto uvedomenie sa ľudom často z mysle stráca a je prevalcované všeobecným názorom, ktorý rýchlosť a úsporu času kladie na prvé miesto, bez rešpektovania faktu, že svet nie je len o rýchlosti, ale taktiež, nech sa nám to zdá akokoľvek nemilé a otravné, ale aj o pomalosti, uvoľnenosti.

Musím sa priznať, že ma teší fakt, že nie všetko sa dá urýchlovať. Vnímam to ako niečo, kedy nám okolitý svet ukazuje, že aj keď sme toho pod kontrolu dostali  mnoho, a naša vôľa je považovaná za neprekonateľnú ( aspoň niektorí svoju voľu za takú skutočne považujú), stále existujú veci, pri ktorých sa aj môžeme hodiť o zem a vrieskať ako rozmaznané dieťa, ale svet si pôjde svojím vlastným tempom a my s tým nič neurobíme. Vnímam túto skutočnosť ako učiteľa, ktorý presne vie, čo je pre jeho žiaka vhodné. Žiak môže nesúhlasiť, môže sa zlostiť, ale učiteľ nepovolí ani za nič.

Kde si človek dnešného sveta má cvičiť trepezlivosť, keď spoločenskou normou sa stáva “hneď”? Kde si má nájsť svoje pokojné miesto, keď všetko okolo neho sviští v zbesilom tempe? Sám sa považujem za človeka, ktorý sa snaží byť efektívny, dokončovať veci, neodkladať ich  a pokiaľ je to možné, tomu čo sa dá, sa venovať hneď. To mi na jednej strane   uľahčuje (naozaj?) život, na druhej strane mi to minimálne komplikuje rozvíjanie zručnosti trepezlivého čakania. Mám svoje spôsoby, ktoré mi to vynahrádzajú. Jedným z takých obyčajných nástrojov je obyčajná chôdza. Nemám vodičák a tak sa často musím premiestňovať po vlastných. Chodím veľa a chodím rád, okrem toho, že robím niečo dobré aj pre svoje zdravie, tak je to činnosť, ktorá má svoj vlastný rytmus, a dá sa urýchlovať vcelku obmedzene:) Preto mám rád prechádzky, kde cesta je cieľom. Nemať cieľ, len tak blúdiť mestom a nechať myšlienky nech si sadajú ako rozvírené bahno v jazere. To je jeden z nástrojov, ktoré ma učia pomalosti.

Aké nástroje  máte vy? Ako cvičíte svoju trpezlivosť?

photo credit: conceptDawg