fbpx

Pokiaľ sa na internet pripájate častejšie ako raz za rok, tak potom ste v poslednej dobe zachytili zvláštny príbeh vývojára jednej, nepochopiteľne jednoduchej a nepochopiteľne úspešnej hry určenej pre mobilné zariadenia.

Zvláštny je ten príbeh hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, mega úspešnou sa stala hra, ktorá vlastne vyvracia všetky parametre úspešnej hry. Nemá nijako zaujímavú grafiku, jej dej tiež za veľa nestojí a hudba? Ani neviem či tam vôbec nejaká je.  Napriek všetkým týmto, nazvime to nepriaznivým faktom sa hre brutálne darilo a vďaka reklamám, ktoré sa v nej zobrazovali, sa, takmer cez noc, z neznámeho programátora stala megastar s tomu prislúchajúcimi príjmami. No a potom je ďalšia stránka veci. Vývojár, u ktorého bolo veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa jeho správanie mení v čase, keď sa jeho hra stáva stále úspešnejšou a úspešnejšou. V určitom okamžiku prišiel neočakávaný zlom, kedy sa vývojár rozhodol hru stiahnuť z trhu, čo sa vlastne rovnalo podrezaniu husi, ktorá znáša zlaté vajcia. Pre väčšinu z nás absolútne nelogický a nepochopiteľný krok. Naozaj môžeme len špekulovať a dohadovať sa, čo ho k tomu viedlo.Či to bolo naozaj úprimné a podmienené nešťastím užívateľov, ktorým hra brnkala na nervy, alebo v tom bolo niečo vykalkulované, zvlášť po tom, ako sa objavili fámy, že by sa hra predsa len asi mohla na trh vrátiť.

Bolo mnoho vecí, ktoré ma v súvislosti s týmto príbehom zaujali. Jedna sa objavili v jednej z nespočetných diskusií, kedy sa internetová komunita dohadoval napr.o duševnom zdraví programátora, o tom ako je to všetko vyrátané a pod. Jeden z účastníkov spomenul, že možný dôvod, prečo sa tak stalo, je že dotyčný už mal dosť peňazí a tak si povedal, že ďalší predaj už nepotrebuje, že s  tým, čo má, môže v pohode vystačiť do konca života. Druhý diskutér ale oponoval, že čo sa peňzí týka, tak tých nie je nikdy dosť a že takto vyargumentovaný postoj je postavený na hlavu.

A to ma zaujalo. Vzbudilo to vo mne otázku alebo skôr pochybnosť, či je to naozaj tak. Či je vôbec možné dospieť k takému postoju. Skúšal som si predstaviť seba samého v takej situácii. Vymyslím niečo, čo je mega úspešené. Peniaze sa valia prúdom a ja si v jednom okamžiku poviem dosť. Mohlo by sa to stať? Aký by musel byť môj vnútorný postoj, aby som k niečomu takému dospel?

Viem si predstaviť a sám to aj zažívam, že väčšina bežnej populácie má viac alebo menej hlboko do vrecka a takýto postoj by u nich hraničil asi zo šialenstvom. Keď máme málo, uvažujeme nad tým, aké by to bolo keby sme mali dosť. Ďalšia otázka s tým súvisiaca je, koľko je to vlastne dosť a či človek ako taký môže mať vôbec niekedy dosť?

Uvažovali ste niekedy nad tým, aké by to bolo, keby ste vyhrali v lotérii? Bolo by to pre vás dosť? A na ako dlho? Je mnoho príbehov šťastných výhercov, u ktorý nielenže sa nič podstatné nezmenilo, ale mnohí sa dostali do ešte väčších problémov,než boli pred tým.

Čo by vás teda motivovalo k tomu, aby ste si povedali, že už máte dosť peňazí a viac už  naozaj nepotrebujete? Rád by som v niečom takom videl nejaký ušľachtilý postoj, ktorý pramení niekde v skromnosti, zdržanlivosti. Sme schopní taký postoj zaujať? Ako sa napríklad správame niekde na párty, alebo oslave, kde je tak povediac všetko zadarmo? Vrhneme sa na plné stoly, alebo si berieme len toľko, koľko potrebujeme, resp. toľko , že keď cítime, že máme dosť, tak prestaneme? A čo také výpredaje? Pamätáte sa na scény rozvášneného davu dôchodcov, ktorý sa vrhli na vajíčka? Tak sa pýtam, je toto vôbec normálne? Je v takom správaní ešte prítomná ešte nejaká ľudskosť alebo sa meníme na stádového tvora, ktorého načisto opustil zdravý rozum?

Verím,alebo rád by som veril, že každý z  nás má niekde v sebe červené svetielko, ktoré zabliká vtedy, keď máme dosť. Dosť jedla, pitia, sexu, peňazí, čohokoľvek. A jediné čo by to chcelo, je tento signál počúvať a začať sa podľa neho aj riadiť.