Ako lektor komunikačných zručností pracujem už niekoľko desiatok rokov a tak je celkom prirodzené, že na komunikačné interakcie, ktorých som svedkom nazerám trochu iným pohľadom než bežný človek. Veľmi veľa sa toho človek dozvie na detských ihriskách a vlastne na všetkých možných miestach kde sa vyskytujú malí ľudia. A keďže mám dve malé deti (10 a 4), dajaký ten čas som na týchto miestach strávil (a ešte stále ho trávim) a tak som, prirodzene, svedkom všakovakých komunikačných a výchovných situácií. Inak, veľmi rád potom tieto príbehy rozprávam na školenia, takmer každý sa v tom vie nájsť. A o jednom takom príbehu bude aj tento článok.
Dráma na kúpalisku
Čoho som bol svedkom? Sme s rodinou na plavárni. Našli sme si peknú lavičku pri detskom bazéne. Starší je ponechaný sám na seba a na mladšiu, ktorá sa v bazéne čvachtá občas hodíme očkom. Nič viac netreba, len si tak kľudne sedieť na lavičke, užívať leto a šantiace deti. Priamo pred nami sa začína rozohrávať klasická výchovná dráma. Účastníkmi sú chlapček, asi 3 roky, otec, matka, a ešte jedno dieťa spiace pokojne v kočíku, ktoré matka jednou rukou húpe a kolíše. Chlapček vyšiel z bazéna a hneď z kraja naňho čaká otec s pohárom vody. So skleneným pohárom vody! Tu vidím prvú chybu, ale nebude ich teraz komentovať a vyjadrím sa k tomu neskôr. Jo a ešte samozrejme taký ten rodičovský disclaimer. Sám som urobil mnoho chýba a ani v tomto nemám patent na rozum, ale niektoré veci už by som vo výchove v žiadnom prípade nerobil. Poďme ale späť na kraj detského bazéna, kde sa nám predstavenie práve začína rozohrávať.
“Napi sa. Napi sa vody z pohárika.” Zdá sa, že sa jedná o pomerne jednoduchú inštrukciu a pre chlapčeka by nemal byť problém to urobiť. Ale z nejakého dôvodu sa mu do toho nechce a napiť sa vody odmieta. “Napi sa vody. Musíš”. Zapája sa do dialógu matka. Samozrejme s výsledkom rovnakým. Nepochodila. Navyše sa zdá, že chlapčekovi začína byť trochu zima, aj keď je vonku takmer 35st. Opraty opäť preberá otec a zopakuje svoju repliku. Opäť rovnaký nezdar. Zopakuje ju ešte. A ešte. A ešte. Asi niekde pri desiatke som prestal počítať. Neustále ľudom hovorím, že používať viac toho, čo nefunguje, je nezmysel, a napriek tomu sa to stále deje.
Je načase aby rodičia pritvrdili. ” Ak tú vodu nevypiješ, tak okamžite odchádzame z kúpaliska domov.” Matka to zduplikuje. Zopakuje to ešte. A ešte. A ešte. Žiadna reakcia. Chlapec sa už celkom viditeľne trasie a na tvári sa mu objavuje útrpný výraz. Úplne vidím ako sa v ňom bije predstava toho, že pôjdu preč, s predstavou, že bude musieť vypiť tú vodu. Celá interakcia naberá na obrátkach a hlasy sa zosilňujú. Všetky strany začínajú kričať. Vidím bezradnosť rodičov, a vidím, že bod obratu už bol prekonaný a situácia sa neodvratne rúti do konfliktu, kde budú všetci porazení. Chlapec to trochu skúša zahrať na “akože sa trochu napijem.” Srkne si z pohára možno tak čajovú lyžičku. To však nestačí. Divoko sa začínajú striedať príkazy a vyhrážky. A opäť a opäť. Stále to isté. Mám pocit, že počúvam pokazenú gramoplatňu. Pridajú sa ťahanice a strkanice. A toto je ten moment, kedy sa začínate cítiť trápne a ak je to možné, situáciu opúšťate. Mne sa však z lavičky nechcelo a tak som túto drámu sledovať ďalej. Všetko nakoniec končí naozaj nepríjemným emočným breakdownom chlapca a frustrovanými rodičmi. Ak by sa to stalo niekde v reštaurácii, tak by som sa nečudoval ak by ich vyhodili. Bolo to naozaj nepríjemné. A taký to mohol byť pekný letný deň. Mimochodom, o pár minút sme boli svedkami ešte horšej situácie, ale to snáď bude príbeh niekedy na budúce.
7 krokov rešpektujúcej výchovy
Asi sa zhodneme na tom, že toto naozaj nebolo zvládnuté dobre po nijakej stránke. Ako by sa teda táto situácia dala lepšie zvládnuť aby sme sa ( a ani deti) naozaj nedostali do takto vypätých situácií? Pokúsim sa načrtnúť zopár mojich nápadov a postupov, ktoré s deťmi realizujeme alebo sme realizovali. Moje postoje a postupy vychádzajú z konceptu nenásilnej komunikácie a rešpektujúcej výchovy. Dajaké odkazy na knihy nájdete potom na konci článku.
- Voľnosť a sloboda. Toto by som označil ako metaprincíp mojej výchovy. Je to akési základné naladenie, základná filozofia, ktorá mi hovorí, že výchova sa deje aj bez neustálej kontroly, príkazov a zákazov. Inak, ak budete opäť niekedy na detskom ihrisku, skúste spočítať koľko príkazov a zákazov vie vysloviť jeden rodič za pol hodinu. Možno budete zdesený. Tak ako som bol ja:(
- Dohody: Prevencia je nadovšetko. Ak je to možné, pripravujem dieťa na všetko čo sa bude diať, s čím sa stretneme a čo sa od neho očakáva. Dohody sa môžu týkať času, spôsobov, aktivít, hraníc, ktoré sa nesmú prekračovať a pod. Príklad: “teraz sa pôjdeme kúpať do bazéna a budeme tam asi 15 minút. Potom sa pôjdeme na deku osušiť alebo si niečo zobnúť a potom sa zase môžeme ísť kúpať. Veľmi sa mi osvedčilo, pravidelne dieťa informovať o čase, ktorý mu ostáva. Takže: “ešte 10 minúť.” A potom: “posledných 5 minút a potom odchádzame. Ak je to malé dieťa, škôlkar, ako merítko času môžem dať “ešte jednu pesničku” alebo “ešte tu budeme jedno youtube video”.
- Sklenený pohár pri detskom bazéne. Toto bola chyba plavčíka (alebo aj moja že som nezasiahol, ale riskli by ste to?). Niečo také je neprípustné. Stačilo málo, mokré ruky, mokrý pohár padne a rozbije sa. Črepy ostanú na okraji alebo padnú do bazéna. Skutočne som tŕpol, kedy sa to stane. V tú ranu by všetky deti museli ísť von.
- Rešpekt voči potrebám dieťaťa. Ak odhliadnem od toho, že by sa jednalo o zdravotnú indikáciu, tak dôverujem organizmu detí, že ich telo vie, kedy je hladné alebo smädné. Inak, ktoré dieťa sa v detskom bazéne nenalogá vody? Takže tu by som sa dehydratácie naozaj nebál. Ak nechce piť, tak nechce piť. Rešpektujem.
- Sloboda voľby. Veľmi často pomáha, ak je dieťa tým, kto o sebe rozhoduje samé. Dávam čo najčastejšie na výber. Chceš to takto alebo takto. Posilňujem tak schopnosť dieťaťa o sebe rozhodovať aj bezo mňa. A to v mojom setupe ide. Samostatnosť je teda ďalší metaprincíp. Možno by v tomto prípade pomohlo povedať: “ak nechceš vodu, čoho iného by si sa chcel napiť? Máme tu džús alebo kofolu, čo by si si dal?”
- Držte slovo. Ak sa rodič vyhráža, lebo v našom prípade, to bola naozaj hrozba a teda manipulácia pomerne hrubého zrna, tak svoje slovo musí dodržať. Inak sám sebe podráža nohy. Je jasné,že takéto slová potom nebudú mať žiadnu váhu. Ak sa vám samotným z kúpaliska ešte nechce odísť, tak to netreba používať.
- O čo ide? Možno by celkom stačilo opýtať sa prečo sa nechce napiť. Javí sa nám to ako triviálne, ale táto prostá otázka neodznela. Je dobré minimálne sa opýtať o čo sa jedná. Dcéra sa zasekla v predsieni. Už sme všetci na odchode. Začne rumázgať. Čo sa deje? V čom je problém? Mne sa nepáči toto tričko. A aké chceš? To s tou mačkou. Rýchlo prezliekame tričko. Problém vyriešený. Stačila jedna otázka.
- Bonus tip: Nikdy nekričte. Krik zbytočne eskaluje celú situáciu. S tým samozrejme súvisí, aby ste mali pod kontrolou svoje vlastné emócie. Akonáhle sa v emočnej búrke ocitne rodič aj dieťa, tak je katastrofa takmer nevyhnutná.
Nevymenoval som samozrejme všetky výchovné postupy, ale dal som sem tie, o ktorých si myslím, že by som ich sám použil keby sa mi niečo také stalo. Reflexia na tým, čo sa deje druhým je veľmi cennou lekciou, kedy sa na chybách druhých môžem učiť ja sám. Bez toho, aby som sám musel prechádzať nepríjemnou alebo bolestivou skúsenosťou.
Sú situácie a sú situácie. Sú situácie kedy sme na koni. Máme všetko pod kontrolou. Mám nadhľad a výchovu zvládame. A sú situácie, kedy je všetko proti nám. Čas. Energia. Zlé emočné naladenie. A vtedy je aj tá najprostejšia výchovná interakcia tancom v mínovom poli. Tak snáď sa do toho poľa nebudeme ako rodičia dostávať príliš často. Držme si palce.
Odporúčaná literatúra:
- Marshal Rosenber, Nenásilná komunikace
- Respektovat a být respektován, Kopriva, Koprivová, Nevolová, Novackova
Páčil sa ti článok?
Nechceš aby ti ušiel žiaden článok/podcast/video? Stačí pokiaľ sa registruješ do newslettra a už ti nič neujde:)
