Minulý týždeň som robil prednášku, ktorá mala názov “Chvála podnikania-oslobdťe sa a začnite robiť to, čo vás skutočne baví”. Už niekoľko rokov pracujem ako freelancer a musím vám povedať, táto práca ma nesmierne baví a dáva mi možnosť realizovať sa tam, kde si myslím, že som najlepší. Na druhej strane je však táto práca pomerne osamelá, a čo si niekedy uvedomujem, je, že mi chýba spoločnosť kolegov, s ktorými by som mohol preberať spoločné nápady, konštruktívne sa hádať a prichádzať v diskusii na nové myšlienky. Kolektív ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie ako vy, je častokrát záchranným kolesom, ktorého sa chytáte vtedy, keď už to možno všetci blízky ľudia okolo vás vzdali. Zaujímavé tiež je, že od tých, od ktorých by sme očakával najdlhšie trvajúcu podporu, od tých sa nám jej prestane dostávať najskôr. Iste, nie je to pravidlo, ale je to skutočnosť, ktorá už len tým, že sa deje, vysiela varovný signál, ktorý by mal byť braný do úvahy.
Moja prezentácia bola určená ľudom, ktorí si už uvedomujú, alebo si začínajú uvedomovať, že život je príliš krátky na to, aby ho strávili v práci, ktorá ich nebaví. A to by pri tom nebolo žiadnou výnimkou. 8 z 10 ľudí chodí do práce s nechuťou. Len si to predstavte, stojíte na zastávke autobusu a 8 ľudí z 10, ktorí na tej zastávke stoja, aby sa dostali do práce, už začína uvažovať nad tým, aké to bude super, keď sa budú vracať domov. Mnohí z nich by toto obdobie najradšej preskočili a rovno z tej zastávky šli domov. A to si ani nechcem predstavovať tie emócie, ktoré doprevádzajú tento druh uvažovania. Mnohí z nich si neuvedomujú, že jediný človek, ktorý im v tom bráni sú oni sami.
Je pre mňa zarážajúce, že aj v dnešnej dobe sa medzi niektorými ľudmi usídlil názor: “nemôžeš si robiť, čo chceš, nikto si nerobí čo chce, budeš robiť to, za čo ti zaplatia a to najlepšie v nejakej veľkej firme, ktorá ti bude prispievať na dôchodok.” Poznám ten názor, s jeho variáciami sa častos tretávam u ľudí, ktorí sa dostávajú na životné rázcestie, kde si v spätnej refelexii svojho života uvedomujú, že roky a roky nerobia niečo čo ich baví, ale niečo čo od nich chce niekto iný. A v princípe je jedno či to boli/sú rodičia, spoločnosť, partneri, vedúci a manažéri. Preto si toľko ľudí kladie otázku: “ Má vôbec zmysel, to čo robím? A prečo to vlastne robím? Čo všetko som musel obetovať tejto práci, aj keď mi po mnohé roky neprinášala žiaden emočný a vnútorný zmysel?” Pre tých, ktorí by chceli namietať, že sa predsa jedná o peniaze a tie sú najdôležitejšie, tak veľká väčina týchto ľudí by vo svojom spätnom pohľade vymenili menej platenú prácu, ktorá ich baví, za tú, kde dostali poriadne peniaze, ale robili robotu, ktorá ich denno denne okrádala o zdravý rozum a pokoj v duši. Ak vás vaša práca už dnes nebaví, je to varujúce znamenie. S obľubou hovorím: “ ak sú veci teraz zlé, a nič sa s nimi nebude robiť, tak sa časom stanú ešte horšími.” Moje pozorovania mi ukázali, že toto pravidlo sa dá uplatniť všade. Na vzťahy, na prácu,na peniaze, na osobný rast, na profesionálny rast.
Keď sa prednáška končil, mal som z toho radosť, pretože ľudia odchádzali s novou motiváciu a vedomím, že veci sa dajú robiť aj inak a že našťastie žijeme v spoločnosti, kde človek môže robiť to, čo ho baví a dostať za to aj zaplatné. Boli to tí ľudia, ktorí si uvedomili,že ak sú veci zlé a nič sa s nimi nebude robiť, tak sa časom stanú ešte horšími. Boli to tí ľudia, ktorí sa rozhodli,že budú hľadať spôsoby ako by sa mohli priblížiť k svojej vysnívanej práci a nehľadali dôvody,prečo by to nešlo. Asi majú pred sebou dlhú a náročnú cestu, ale verím,že to čo na prednáške odznelo, im dodalo odvahy a inšpirácie na kráčanie vlastnou cestou.
Aj vy uvažujete nad zmenou vo svojej práci? Tak potom sa na vás teším na ďalšej prednáške.
Alebo už máte svoje skúsenosti s tým ako ste prestali robiť, čo vás nebaví a začali sa venovať tomu, čo vás napĺňa? Podeľte sa s nimi.
Souhlasím se zde projeveným postojem, avšak jak by jste argumentoval na např. zcela opačný postoj Gurdžijeva? Tvrdil, že pro blaho duchovního růstu by si lidi měli vybírat práce, které je absolutně nebaví?
Nuž áno, s týmto názorom som sa tiež stretol. Robiť pre svoj osobný rast niečo, čo mi je proti srsti je dobrým spôsobom ako sa prekonávať a vystupovať zo svojej komfortnej zóny. A pravda je taká, že pre niekoho to môže fungovať. Sú ľudia, ktorí majú radi výzvy. Radi robia niečo čo si vyžaduje aj určitú dávku trápenie, len preto aby ich to posunulo ďalej. A na tom nie je nič zlé, pokiaľ sa to deje v rozumnej miere. Myslím,že je to otázka osobnej voľby,ktorá vychádza napríklad zo životnej filozofie. Osobne som kedysi dávno prechádzal obdobím, kedy som sa snažil tlačiť, viac menej úspešne, do vecí, ktoré mi boli prosti srsti. Časom som však tento prístup opustil. Ak mám možnosť výberu, tak je pre mňa prirodzené,že si budem vyberať niečo pri čom zažívam uspokojenie, radosť a spokojnosť. Nebudem si spôsobovať zámerne trápenie tým, že sa pustím do niečoho z čoho mi nie je dobre. Ak však nastane taká situácia,že si nebudem môcť vybrať a budem musieť robiť čo ma nebaví, alebo čo ma frustruje, tak sa budem snažiť na to pozerať s nadhľadom, bez zaujatosti a budem to brať ako výzvu a príležitosť pre osobný aj duchovný rast.
Okolo nás je toľko utrpenia aj v bežnom živote,že v ňom aj bez zámerného vyhľádavania príležitostí na duchovný pokrok budem mať čo robiť do konca života.
Takže ako som povedal,je to otázka osobnej voľby a samozrejme subjektívneho vyhodnotenia, či mi taký postoj niečo prináša, resp.ma niekam posúva. Ak nie,opustím ho.
no ja som na takej krizovatke teraz. skoncil som so svojim zamestnanim a neviem ako dalej 🙂
It’s been so hard working for no one…
Ja zo svojej skúsenosti môžem povedať, že je ťažké pracovať pre seba, kým sa to človek nenaučí, ale potom niet lepšieho miesta na prácu ako je váš vlastný biznis. Taktiež je ale treba povedať,že byť freelancerom vskutku nie je pre každého. Vyžaduje si to veľa disciplíny, trpezlivosti, vytrvalosti. Skúste si pozrieť túto prezentáciu: Chvála podnikania. Možno vás napadnú nejaké otázky.držím palce.
Podle mě když člověka skutečně něco naplňuje a baví ho to, ty “formální věci” okolo bere automaticky s lehkostí… Na druhou stranu se ptám sám sebe: Je tu skutečný trh a prostor pro tu činnost, kterou chci dělat (u mě osobně je to videoprodukce)? Jestli ano, co pro to musím nebo bych měl udělat (vystudovat vysokou školu)? Zatím si v hlavě jen tvořím takový obrys, jelikož vím že na všechny tyhle otázky si musím prvně zodpovědět než udělám první krok… Tak snad to výjde 🙂
Budem ti držať palce, a určite nám daj vedieť,ako to dopadlo:) Mám jednu knihu jej titul je: Dělej co máš rád a peníze přijdou sami. Je to kniha pomerne stará, ale ten titul sa mi celkom páči, i keď by som vnútorne polemizoval sám zo sebou či je to skutočne tak jednoduché. Ale na druhej strane mám veľa vlastných skúseností kedy to tak naozaj bolo…situácie kedy ma neočakávane oslovili kliento a ponúkli mi projekty,ktoré mi priniesli peniaze a musím povedať, že vo väčšine prípadov to bolo veci, ktoré robím rád:) Snád len mizivé percento sú veci, ktoré musím.K tomu trhu. Vo mnohých veciach tu trh nebol (napadá ma oblečenie pre psov) ale niekto to začal šiť, ostatní si to všimli a tak tento človek zadefinoval (možno nevedomky)celkom nový trh.