fbpx

Podnetov, ktoré sa na nás valia zo všetkých možných smerov je neúrekom. Majú všetky možné aj nemožné formy. Podnety sluchové, zrakové, chuťové, dotykové. Podnety z rádia, TV, internetu. Podnety z reklamy. Podnety z práce. Takmer každý podnet tak nejako očakáva, že naň budeme reagovať, že nejakým spôsobom preukážeme svoju existenciu a že sa nebudeme hrať na mŕtveho chrobáka, ktorého žiadne podnety nezaujímajú.

S podnetmi ako takými sa v princípe nič robiť nedá. Je to súčasť tohto sveta. Neustále sa niečo deje a my sme tým ovplyvňovaní.
Problém s podnetmi vzniká vtedy, keď nás vťahujú do diania. Chcú aby sme na ne reagovali. A veľmi často sa im to aj darí. A tom sa skrýva veľká dávka nešťastia. Nevieme nereagovať. Máme pocit, že všetko okolo nás si vyžaduje nejakú formu reakcie. Ozvať sa, napísať niečo, povedať niečo. Len pre nič na svete neostať ticho. Nedajbože by si niekto o nás pomyslel, že sme indiferentný, že nás svet nezujíma, že nás ľudia nezaujímajú.Ďalšia zo smutných vecí, ktoré sa stali štandardom. Normou, ktorá ale moc šťastia a pohody neprináša.

Sme národom riešiteľov. A to nie je myslené ako kompliment. Stále niečo alebo niekoho riešime.Venujeme tomu čas a pozornosť. Dve najcennejšie komodity o ktoré sa všetci bijú. Sám som miestami až šokovaný tým, čo všetko sú ľudia schopní riešiť.
Uvediem príklad. S jeho rozličnými variáciami sa, predpokladám, asi každý už stretol. Zaparkoval som pred panelákom kde bývam. Zaparkoval som trošku „šrégom“ a tak som sa od vyhradenej čiary odchýlil asi o 10 stupňov( na doplnenie- nebolo možné sa postaviť inak, nakoľko som bol ten, čo prišiel na posledné miesto v rade, a kedže všetky autá predo mnou, resp. vedľa mňa stáli „šrégom“ nedalo sa postaviť inak. Asi ani netreba dodávať, že som samozrejme svojím státím nikoho o miesto neobral.). Na druhý deň som našiel za stieračom milý odkaz, ktorý spochybňoval moje šoférske umenie. Našťastie bol napísaný ešte civilizovane. Venoval som mu asi jednu sekundu času. A potom som začal uvažovať nad tým, koľko času a energie musel daný človiečik, ktorý sa asi ráno zle vyspal, venovať napísaniu úplne zbytočného odkazu. Všimnúť si auto, ktoré nestojí presne medzi čiarami, venovať mu myšlienkový kritický proces, rozhodnúť sa, že mi úplne cudzí človeka s autom stojí za čas a pozornosť, nájsť papierik, nájsť ceruzku, napísať odkaz, vložiť ho za stierače. S očakávaním nejasného až žiadneho výsledku. Aaaaa. Kričal by som..toľko premárneného času, len preto, lebo niekto musí mať posledné slovo. Lebo niekto nevie odolať a musí niečo riešiť. Samozrejme, daná aktivita bola úplne nezmyselná. Bola to ukážka predrbaného času par excellence.

Vtedy ma takmer vždy napadne-ľudia nemajú čo robiť. Majú kopec času, nevedia čo s ním a tak vymýšľajú čo najefektívnejšie spôsoby ako mrhať svojím časom a taktiež aj časom druhých ľudí. Väčšina tvrdo makajúcich na také somariny nemá vôbec čas ani pomyslenie. V hlave riešia ako zaplatiť hypotéku, lízing na auto, letnú dovolenku, deckám školy alebo krúžky a aby ešte aj na nejakú kultúru ostalo. Toto je myšlienkový výkon, ktorý keď dotiahnete do konca tak ste radi, že večer padnete polomŕtvy do postele. A nieto ešte niekomu vypisovať lístočky, že stojí na krivo. Alebo je vám tááák strašne zle, či už fyzicky alebo psychicky, že jediné, čo vás zaujíma je, aby vám už bolo trochu lepšie. Opäť myšlienkové úsilie, kde spotrebujete každučký možný kúsok energie, ktorý logicky zase nebudete míňať na (zbytočné) pindanie na pošte. Nedá sa. Proste na to nemáte silu.

Na jednej strane je to svojím spôsobom obdivuhodné. Mať toľko energie na rozdávanie a riešenie. Keby sa táto energia dala premeniť na teplo alebo svetlo, tak by sme sa asi stali celkom nezávislými na Slnku.

Podobných angažovaných blbcov nájdete všade. Majú pripomienky vo všetkých možných šórach, na poštách, v obchodoch, v reštauráciách, v internetových diskusiách. Nevedie odolať a musia niečo povedať, niečo napísať. Povedal to už klasik, ktorého budem parafrázovať: angažovaný blbec je horší ako triedny nepriateľ.

Riešenie? To žiaľ nepoznám a obávam sa že ani neexistuje. Zase to bude klišé, ale jediná vec, ktorú môžem urobiť, je začať u seba. Nereagovať na podnety. Nezvyšovať mieru toho zbytočného a nekonštruktívneho, čo okolo mňa je. Všímať si, keď ma svrbí jazyk a proste si doňho kusnúť. Nereagovať na to, čo počujem, čo ku mne zvonka prichádza. Alebo si to uvedomovať v zmysle, kam bude moja odpoveď smerovať? Čo sa stane keď budem reagovať, keď niečo poviem? Stane sa vôbec niečo? A stane sa niečo dobré? Ak je odpoveď na obe otázky nie, tak potom nie je o čom. Budem držať hubu a krok a svet bude hneď o niečo lepší.

Photo credit by Flickr